OD MINULOSTI K
DNEŠKU
Hamuliakovo, predtým dlhé storočia Gútor, je obcou písomne doloženou už v 13.storočí.Má vzácny románsky kostol z toho obdobia so zachovanými gotickými freskami.
Podľa štatistík, sčítaní obyvateľstva v 19.st., žilo v Gutore v r. 1815 7 evanjelikov,v r.1822 3 ev., v r.1828 5 ev., v r.1839 3 reformovaní,v r.1866 2 ev.,1869 9 ev.,1 ref.,v r.1874 9 ev.,1 ref. Podľa Fényesa z rokov 1837,1843,1851 6 evanjelikov-protestantov. V r.1881 6 evanjelikov a 4 reformovaní, v r.1900 4 ref.,v r.1906 4 ref.,v r.1919 2 ref., v r.1930 3 evanjelici,11 ref.,v r.1933 10 ref.,v r.1940 24 ref.,v r.1991 28 ev., v r.2001 59 ev.,8 ref., 1 baptista,1 medodista,1 adventista,v r.2011 60 evanjelikov a 9 reformovaných, i. Poznáme meno evanjelickej rodiny Frankovej(už aj v r.1785) z prvej polovice 19.st.,ktorej časť žila v tom čase aj v Szemete/Kalinkove(už v r.1779 Andreas Frank) a rodinu Gerzső-Kovácsovú. Čo sa týka reformovaných, má tu miesto medzi prvými rodina Baráthová. Zo šamorínskej evanjelickej matriky zomrelých máme záznam o pohrebe 11.decembra 1837 Zuzany Gerzső, 70.ročnej. Potom vieme, že v júli r. 1855 tu bol po dlhom čase ďalší evanjelický pohreb Erzsébet Nagy, 21 ročnej manželky Jozsefa Nagya miestneho panského kočiša, pochovával ju vtedajší farár Frigyes Fleischhaker (1828-1858).
V marci 1880 tu senior Ritter pochováva utopeného mladého 32 r. lodníka z Devína, Andreasa Wenzla.
Zo 4. februára 1884 máme zaznamenanú správu o tragickej smrti tu žijúceho evanjelika, veľkostatkára Uhorského významu, inak lekára, ktorý bol osobným lekárom šľachtickej rodiny Károlyovcov
Dr.Roberta Czilcherta,
ktorý zomrel samovraždou 74 r.
Pochádzal z Mischdorfu (N.Košariská) kde sa narodil v učiteľskej rodine 14.3. 1809 ako Ludwig
Robert. Vyrastal v Banskej
Bystrici. Študoval
vo Viedni a pôsobil aj v Budapešti. V Gutore bol od r.1851,kde
postavil tam už dnes nestojaci kaštieľ v 60-tych rokoch 19.st.Venoval sa ako
priekopník tohto druhu v Uhorsku šľachtiteľskému chovu oviec. Pochovaný
bol na evanjelickom cintoríne na Kozej bráne v Bratislave. Ako sme zistili
na správe cintorína, jeho hrob č.56, nachádzajúci sa v časti VI. bol žiaľ
v 70.-tych rokoch už zrušený.
V októbri r. 1898 tu zomrela 72 ročná Alžbeta Matheideszová r. Škodačková z Vrboviec, ktorá bola do Gútoru vydatá už 20.mája 1869,za vdovca Lajosa Matheidesza tunajšieho gazdu. Pochovával farár-senior Karol Ritter(1831-1905). Prechádzajúc do dvadsiateho storočia v roku 1923 tu máme zaznamenané narodenie no i pohreb mesačného dieťaťa Erny Novákovej, dcéry tu žijúceho českého finančníka a v r.1925 narodenie jej sestry Milady. Rozlúčku Erny vykonal farár Dr.Béla Halmi (1887-1930). Do druhej vojny sa tu nestretávame s evanjelickými činnosťami v podobe krstov, sobášov, pohrebov až po rok 1947.
Tento rok je v dejinách evanjelictva v Hamuliakove prelomový. V tomto roku sem boli repatriovaní slovenskí evanjelici(aj katolíci) z Maďarska, Rumunska, Vojvodiny. Pre domorodých gútorčanov, prevažne maďarskej národnosti, to bolo v zložitom období po vojne a deportáciách časti maďarského obyvateľstva do Maďarska. Nevítali toto riešenie vlády s nadšením, skôr s odporom a vnímali to ako krivdu. Túto realitu aj príchodzí slovenskí presídlenci pociťovali. Sami boli prekvapení, že boli repatriovaní nie do slovenského prostredia, ako sa očakávalo a sľubovalo, keďže im bolo predložené ísť späť na Slovensko, do pôvodnej vlasti, odkiaľ ich predkovia prišli na Dolnú zem v 18. storočí. Prichádzali teda do výrazne maďarskejšieho prostredia ako poznali vo svojich rodiskách, poväčšine čisto slovenských dedinách. Iste to bolo pre mnohých aj sklamanie a aj pocit nevítaných hostí. Do pridelených príbytkov sa sťahuje viac ako dvadsať domácností. Podobne sa dialo v rámci celého južného Slovenska. V nasledujúcich rokoch sledujeme z týchto rodín už prvé krsty, konfirmácie,sobáše v šamorínskom ev. kostole i pohreby na miestnom cintoríne. V tom čase pôsobil ako farár Lic.Edmund Fizély (1886-1979), neskôr aj so svojou kaplánkou Irenou Krušpírovou-Devečkovou(1931),čo bola v podstate tiež čerstvá novinka-žena farárka(od r.1951). S rodinou svojej dcéry Rozálie Fabokovej prišiel aj jej už vtedy 83 r. otec, vdovec báťa Ján Potrák(1864-1954) z Mendy. Bol najstarším presídlencom v Hamuliakove a mal aj prvý pohreb z týchto nových prisťahovalcov a to 17.júla 1954, v roku jeho deväťdesiatky. Väčšina presídlencov prišla z Maďarska zo slovenských obcí v Peštianskej stolici. Najčastejšie Irša, Alberti,(dnes Albertirša), Piliš,Peterka(Peteri), Béňa(Bénye), Menda(Mende), potom menej Rákoškerestúr,Tápiosáp, Dunaegyháza,Mezohegyes a i. Z Rumunska tu boli rodáci z Nadlaku.
Zo staršej generácie repatriovaných možno spomenúť Máriu Vicianovú(1876-1957) a jej dcéru Zuzanu Abrahámovú z Nadlaku s manželom Jánom Abrahámom(1898-1965) z Mezöhegyesu, ktorý tu bol aj obecným hlásnikom, Katarínu Milkošovú(1882-1959) s dcérou Alžbetou Somodiovou(1898-1977) z Peterky a Monoru, Štefana(1884-1975) a Rozáliu(1886-1974)Fabokových z Mendy, Michala Dobrodinského(1881-1970)z Piliša,Máriu Šeprákovú (1892-1959)z Alberti,Teréziu Horváthovú(1891-1959)z Tápiosápu,Rozáliu Fabokovú(1897-1977)z Mendy, Michala Pribelu (1898-1979)z Alberti s manželkou Máriou(1902-1990)z Piliša, Michala(1903-1963) a Zuzanu(1902-1980) Heringových z Irše, Pavla(1900-1970)a Zuzanu(1901-1987)Kováčových z Irše, Michala(1905-1969)z Legéndu a Agnesu Klátikových(1903-1970)z Tápiosápu,Pavla(1904-1958)z Béne a Hermínu(1908-1956)z Dunaegyháze Mrázových, Štefana(1906-1963)a Alžbetu (1910-1984)Šáranských z Béne,Pavla(1912-1994) a Annu Csikošových (1915-1977)z Piliša,Martina(1911-1988)a Zuzanu (1913- 1966) Sviatovských z Peterky, Pavla Brtku(1911-1980)z Alberti, Pavla Miklosa (1908-1987)z Monoru,Michala(1914-1991) a Helenu (1914-1988)Hudobových z Piliša a ďalší. Prevažne všetci prišli so svojimi rodinami, potomkami. Ako duchovné dedičstvo sa po týchto starcoch v niektorých rodinách zachovali cennosti,používané predmety ako Biblie a spevníky. Po najstaršom presídlencovi báťovi Jánovi Potrákovi
sa zachovala stará kožená Kralická
Biblia z r.1858 písaná v švabachu. Rodinní pamätníci ho vídavali ako
starca, si ju pravidelne čítať a tiež spievať zo spevníka, staré české
piesne. V rodine Kováčovej sa zachovala Biblia z r.1883, ako
dedičstvo po otcovi ňaničky Zuzany Kováčovej, Martinovi Turčanovi, ktorý si ju zaobstaral
v r. 1891 vo vojenskej službe v Budapešti. Ako je v nej zapísané, hľadajúc v nej duchovnú oporu.
U rodiny Fabokovej sa po manželoch Štefanovi a Rozálii, zachoval
kožený spevník Tranoscius z r. 1902,tiež písaný v švabachu. Aj tu si potomkovia
pamätajú, ako si z neho spievavali. Je poznať, že bol často používaný. Repatrianti si
priniesli so sebou aj svoju slovenčinu, mäkký stredoslovenský jazyk, čo bolo
pre toto prostredie celkom netypické. Preto sa bolo možné v týchto
domácnostiach cítiť ako na Liptove,
Novohrade či Honte. Práve daným novým prostredím v mladšej generácii
potomkov už toto nárečie celkom vymizlo a zachovalo sa v pamätiach
ako pekná spomienka. Niektoré ženy mali aj kroj(či tkz. ľudový odev), široké sukne s typicky
viazanými šatkami na hlavách. V tejto starej generácii sa užívalo aj
oslovovanie, mužov a žien, ktoré sa prinieslo ako aj jazyk z ich
rodísk a pochádzalo ešte z miest stredného Slovenska, odkiaľ sa
v 18.st.ich predkovia vysťahovali na Dolnú zem, do už spomenutých dedín.
Muži sa bežne aj mimo rodiny oslovovali báťa, alebo báči vo význame ujo.
Napr.báťa Jano, alebo báči Paľo Fabokov. Ženy sa oslovovali ňanička, ňaňa
s významom teta,tetuška. Napr. ňanička Faboková, alebo ňaňa Zuza.
V najbližších príbuzenských vzťahoch sa oslovovali otcovia a starí
otcovia rovnako, apo, apko, apouka. Matky aj staré matky- mamička, mamouka. Niekedy,
najmä neskôr sa zaužívalo starký, starká. Pomenovanie babka, dedko sa používalo
veľmi zriedkavo, o čom však už dnešok nesvedčí, čo je dané prostredím. Evanjelický život sa z počiatku udržoval
najstaršou generáciou aj občasnými pobožnosťami v istom dome, no do
šamorínskeho kostola pravidelne chodievali len máloktorí. Vymretím starej
generácie, ktorá bola ešte z rodiska zvyknutá navštevovať pravidelne svoj
kostol, sa táto potreba v mladšej generácii vzdialenosťou kostola pomaly
vytrácala, alebo sa obmedzila len na minimum. Bolo veľmi cenné, ak mládež bola
krstená a konfirmovaná. Bolo to ešte najmä pri generácii mládeže vojnovej
a povojnovej. Niekedy sa evanjelictvo pripomenulo v danej rodine až pri
pohrebe. Rozjasnilo sa v tomto po prevrate 1989, kedy už aj pri sčítaní
obyvateľstva sa pomaly začali ľudia hlásiť k svojmu vyznaniu. Pomaly
preto, že pri prvom sčítaní na začiatku 90.-tych rokov, to bolo ešte len do
tridsať ľudí, no v r. 2001 a 2011 už šesťdesiat(a nešlo o nových prisťahovalcov).
Od r. 1956 pôsobil ako farár Juraj Bándy st.(1907-1995) a po ňom od r.1977 jeho syn, dnes Prof. Juraj Bándy (1950).
V roku 1993 sa tu v spolupráci s Detskou misiou(celosvetová kresťanská nadkonfesijná organizácia, u nás s ústredím v Bratislave), začalo pracovať misijne s deťmi z ktorých v tom čase bola väčšina evanjelická. Bolo to dobré podchytenie, lebo všetci z nich boli ako priaznivý výsledok tejto práce aj konfirmovaní. V rovnakom roku vznikol aj pokus zaviesť tu evanjelické pobožnosti, ktoré viedol najprv domáci farár Bándy a neskôr teológovia. Ako kantori vypomáhali rôzni bratia a sestry, niekedy študenti z ev. mládeže na Legionárskej ulici v Bratislave. Konali sa raz mesačne, prvú nedeľu o 16,00, v miestnosti KD, ktorá bola pre tento čas dôstojne upravená na tento účel. Odozva však od ľudí odvyknutých na kostol a bohoslužby bola veľmi slabá. Návštevnosť z počtu evanjelikov bola najčastejšie len okolo troch ľudí. Na pobožnosť bola dohoda s katolíkmi, že nám budú zvoniť na zvolávanie o 15,30, ale ani to veľmi nepomáhalo. V roku 2003 sme si tu aj s účasťou nového starostu obce, niektorých rodičov detí a ďalších hostí pripomenuli desiate výročie práce s deťmi v Hamuliakove. Stretnutie sa konalo ešte v starom Kultúrnom dome. Miestnosť sa zaplnila veľmi peknou účasťou. Počas programu sa premietali aj fotografie za toto obdobie či z besiedok, alebo táborov a bolo to veľmi pôsobivé. V tomto období sa však aj táto práca s najmä evanjelickými deťmi završovala, lebo už dorastali a v práci s mládežou sa tu nepokračovalo. Od roku 1999 sa začalo s vyberaním ročných cirkevných príspevkov po miestnych evanjelických domácnostiach, čo bolo využité aj na to, aby každý dostal zdarma pokiaľ nemá Božie Slovo, aspoň Novú zmluvu a vhodnú kresťanskú literatúru, ktorá by aspoň čiastočne doplnila absentovanosť duchovného života, čo sa postupne prijímalo s očakávaním. Dá sa povedať, že aj keď návštevnosť kostola to nejako neovplyvnilo, len veľmi slabo, povedomie evanjelictva to trochu oživilo. Niekedy aj na pohľad v bezvýznamných detailoch, že sa ľudia neštítili napríklad označiť zhotovovaný nový náhrobný kameň protestantským symbolom zvýrazňujúcim špecifickosť, identitu - kalichom. Je to drobnosť, ale nie zanedbateľná. Niektorým to stačilo len vysvetliť, priblížiť pozadie a symbol bol na kameni. Prítomnosť a budúcnosť je ako aj pred tým i teraz na milosti Božej. Súčasný počet evanjelikov bol stabilizovaný, ako uvádza už spomenuté posledné sčítanie šesťdesiat ľudí, no len na začiatku roka 2014 sme stratili v krátkom čase za sebou troch ľudí, ktorí odišli do večnosti. V tejto súvislosti možno spomenúť, že Hamuliakovo má od r.1990 ,,svojho“ pohrebného kantora v osobe presbytera a pisateľa týchto riadkov, ktorý vypomáha pokiaľ treba a môže aj pri iných pohreboch.
Za tento čas tu pochovávali domáci duchovní: Prof.Juraj Bándy, kaplán Mgr.Ján Mojzsis(1975?) a súčastná farárka Mgr.Jana Fördosová-Kaňuchová(1978). Zastupoval aj dunajskostredký farár, inak šamorínčan Mgr.Jozef Horňák(1980?) a na pozvanie pochovával Mgr. Ondrej Kolárovský(1971)košický farár z Terasy. V čase neprítomnosti domáceho pohrebného kantora poslúžili riadne zborové kantorky Mgr.Eleonóra Kolibecká, alebo Anna Limpárová.
pokračujeme...
Ján Hevera
V októbri r. 1898 tu zomrela 72 ročná Alžbeta Matheideszová r. Škodačková z Vrboviec, ktorá bola do Gútoru vydatá už 20.mája 1869,za vdovca Lajosa Matheidesza tunajšieho gazdu. Pochovával farár-senior Karol Ritter(1831-1905). Prechádzajúc do dvadsiateho storočia v roku 1923 tu máme zaznamenané narodenie no i pohreb mesačného dieťaťa Erny Novákovej, dcéry tu žijúceho českého finančníka a v r.1925 narodenie jej sestry Milady. Rozlúčku Erny vykonal farár Dr.Béla Halmi (1887-1930). Do druhej vojny sa tu nestretávame s evanjelickými činnosťami v podobe krstov, sobášov, pohrebov až po rok 1947.
Tento rok je v dejinách evanjelictva v Hamuliakove prelomový. V tomto roku sem boli repatriovaní slovenskí evanjelici(aj katolíci) z Maďarska, Rumunska, Vojvodiny. Pre domorodých gútorčanov, prevažne maďarskej národnosti, to bolo v zložitom období po vojne a deportáciách časti maďarského obyvateľstva do Maďarska. Nevítali toto riešenie vlády s nadšením, skôr s odporom a vnímali to ako krivdu. Túto realitu aj príchodzí slovenskí presídlenci pociťovali. Sami boli prekvapení, že boli repatriovaní nie do slovenského prostredia, ako sa očakávalo a sľubovalo, keďže im bolo predložené ísť späť na Slovensko, do pôvodnej vlasti, odkiaľ ich predkovia prišli na Dolnú zem v 18. storočí. Prichádzali teda do výrazne maďarskejšieho prostredia ako poznali vo svojich rodiskách, poväčšine čisto slovenských dedinách. Iste to bolo pre mnohých aj sklamanie a aj pocit nevítaných hostí. Do pridelených príbytkov sa sťahuje viac ako dvadsať domácností. Podobne sa dialo v rámci celého južného Slovenska. V nasledujúcich rokoch sledujeme z týchto rodín už prvé krsty, konfirmácie,sobáše v šamorínskom ev. kostole i pohreby na miestnom cintoríne. V tom čase pôsobil ako farár Lic.Edmund Fizély (1886-1979), neskôr aj so svojou kaplánkou Irenou Krušpírovou-Devečkovou(1931),čo bola v podstate tiež čerstvá novinka-žena farárka(od r.1951). S rodinou svojej dcéry Rozálie Fabokovej prišiel aj jej už vtedy 83 r. otec, vdovec báťa Ján Potrák(1864-1954) z Mendy. Bol najstarším presídlencom v Hamuliakove a mal aj prvý pohreb z týchto nových prisťahovalcov a to 17.júla 1954, v roku jeho deväťdesiatky. Väčšina presídlencov prišla z Maďarska zo slovenských obcí v Peštianskej stolici. Najčastejšie Irša, Alberti,(dnes Albertirša), Piliš,Peterka(Peteri), Béňa(Bénye), Menda(Mende), potom menej Rákoškerestúr,Tápiosáp, Dunaegyháza,Mezohegyes a i. Z Rumunska tu boli rodáci z Nadlaku.
Zo staršej generácie repatriovaných možno spomenúť Máriu Vicianovú(1876-1957) a jej dcéru Zuzanu Abrahámovú z Nadlaku s manželom Jánom Abrahámom(1898-1965) z Mezöhegyesu, ktorý tu bol aj obecným hlásnikom, Katarínu Milkošovú(1882-1959) s dcérou Alžbetou Somodiovou(1898-1977) z Peterky a Monoru, Štefana(1884-1975) a Rozáliu(1886-1974)Fabokových z Mendy, Michala Dobrodinského(1881-1970)z Piliša,Máriu Šeprákovú (1892-1959)z Alberti,Teréziu Horváthovú(1891-1959)z Tápiosápu,Rozáliu Fabokovú(1897-1977)z Mendy, Michala Pribelu (1898-1979)z Alberti s manželkou Máriou(1902-1990)z Piliša, Michala(1903-1963) a Zuzanu(1902-1980) Heringových z Irše, Pavla(1900-1970)a Zuzanu(1901-1987)Kováčových z Irše, Michala(1905-1969)z Legéndu a Agnesu Klátikových(1903-1970)z Tápiosápu,Pavla(1904-1958)z Béne a Hermínu(1908-1956)z Dunaegyháze Mrázových, Štefana(1906-1963)a Alžbetu (1910-1984)Šáranských z Béne,Pavla(1912-1994) a Annu Csikošových (1915-1977)z Piliša,Martina(1911-1988)a Zuzanu (1913- 1966) Sviatovských z Peterky, Pavla Brtku(1911-1980)z Alberti, Pavla Miklosa (1908-1987)z Monoru,Michala(1914-1991) a Helenu (1914-1988)Hudobových z Piliša a ďalší. Prevažne všetci prišli so svojimi rodinami, potomkami. Ako duchovné dedičstvo sa po týchto starcoch v niektorých rodinách zachovali cennosti,používané predmety ako Biblie a spevníky. Po najstaršom presídlencovi báťovi Jánovi Potrákovi
Od r. 1956 pôsobil ako farár Juraj Bándy st.(1907-1995) a po ňom od r.1977 jeho syn, dnes Prof. Juraj Bándy (1950).
V roku 1993 sa tu v spolupráci s Detskou misiou(celosvetová kresťanská nadkonfesijná organizácia, u nás s ústredím v Bratislave), začalo pracovať misijne s deťmi z ktorých v tom čase bola väčšina evanjelická. Bolo to dobré podchytenie, lebo všetci z nich boli ako priaznivý výsledok tejto práce aj konfirmovaní. V rovnakom roku vznikol aj pokus zaviesť tu evanjelické pobožnosti, ktoré viedol najprv domáci farár Bándy a neskôr teológovia. Ako kantori vypomáhali rôzni bratia a sestry, niekedy študenti z ev. mládeže na Legionárskej ulici v Bratislave. Konali sa raz mesačne, prvú nedeľu o 16,00, v miestnosti KD, ktorá bola pre tento čas dôstojne upravená na tento účel. Odozva však od ľudí odvyknutých na kostol a bohoslužby bola veľmi slabá. Návštevnosť z počtu evanjelikov bola najčastejšie len okolo troch ľudí. Na pobožnosť bola dohoda s katolíkmi, že nám budú zvoniť na zvolávanie o 15,30, ale ani to veľmi nepomáhalo. V roku 2003 sme si tu aj s účasťou nového starostu obce, niektorých rodičov detí a ďalších hostí pripomenuli desiate výročie práce s deťmi v Hamuliakove. Stretnutie sa konalo ešte v starom Kultúrnom dome. Miestnosť sa zaplnila veľmi peknou účasťou. Počas programu sa premietali aj fotografie za toto obdobie či z besiedok, alebo táborov a bolo to veľmi pôsobivé. V tomto období sa však aj táto práca s najmä evanjelickými deťmi završovala, lebo už dorastali a v práci s mládežou sa tu nepokračovalo. Od roku 1999 sa začalo s vyberaním ročných cirkevných príspevkov po miestnych evanjelických domácnostiach, čo bolo využité aj na to, aby každý dostal zdarma pokiaľ nemá Božie Slovo, aspoň Novú zmluvu a vhodnú kresťanskú literatúru, ktorá by aspoň čiastočne doplnila absentovanosť duchovného života, čo sa postupne prijímalo s očakávaním. Dá sa povedať, že aj keď návštevnosť kostola to nejako neovplyvnilo, len veľmi slabo, povedomie evanjelictva to trochu oživilo. Niekedy aj na pohľad v bezvýznamných detailoch, že sa ľudia neštítili napríklad označiť zhotovovaný nový náhrobný kameň protestantským symbolom zvýrazňujúcim špecifickosť, identitu - kalichom. Je to drobnosť, ale nie zanedbateľná. Niektorým to stačilo len vysvetliť, priblížiť pozadie a symbol bol na kameni. Prítomnosť a budúcnosť je ako aj pred tým i teraz na milosti Božej. Súčasný počet evanjelikov bol stabilizovaný, ako uvádza už spomenuté posledné sčítanie šesťdesiat ľudí, no len na začiatku roka 2014 sme stratili v krátkom čase za sebou troch ľudí, ktorí odišli do večnosti. V tejto súvislosti možno spomenúť, že Hamuliakovo má od r.1990 ,,svojho“ pohrebného kantora v osobe presbytera a pisateľa týchto riadkov, ktorý vypomáha pokiaľ treba a môže aj pri iných pohreboch.
Za tento čas tu pochovávali domáci duchovní: Prof.Juraj Bándy, kaplán Mgr.Ján Mojzsis(1975?) a súčastná farárka Mgr.Jana Fördosová-Kaňuchová(1978). Zastupoval aj dunajskostredký farár, inak šamorínčan Mgr.Jozef Horňák(1980?) a na pozvanie pochovával Mgr. Ondrej Kolárovský(1971)košický farár z Terasy. V čase neprítomnosti domáceho pohrebného kantora poslúžili riadne zborové kantorky Mgr.Eleonóra Kolibecká, alebo Anna Limpárová.
Martin Luther
Jean Kalvin
pokračujeme...
Ján Hevera
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára